Priama demokracia vo Švajčiarsku: Kto je najmocnejší muž Švajčiarska?

Autor: Martin Sústrik | 30.5.2020 o 12:08 | (upravené 21.6.2020 o 10:51) Karma článku: 7,03 | Prečítané:  2042x

Termín "priama demokracia" sa pred voľbami dostal na Slovensku do kurzu. Málokto však vie ako priama demokracia naozaj funguje.

Predošlý diel

Keď roku 2014 obletela svet fotografia Švajčiarskeho prezidenta, ako čaká na vlak, ľudia na Twitteri žasli nad tým, aká je Švajčiarsko bezpečná krajina, keď si tam prezident môže len tak chodiť vlakom. Iní sa zas rozplývali nad švajčiarskym rovnostárstvom, nad krajinou, kde sa roľník a robotník môžu ocitnúť v jednom kupé s prezidentom.

Informácia, ktorá však v diskusii chýbala bola, že švajčiarsky prezident jednoducho nie je natoľko dôležitý, aby sa musel prepravovať obrnenou limuzínou.

Vo Švajčiarsku bola táto snímka asi takou senzáciou, ako by na slovensku bola fotografia “Štátny tajomník ministerstva poľnohospodárstva čaká na vlak.” Mierne prekvapujúce, ale nie príliš.

V skutočnosti má veľa Švajčiarov problém spomenúť si, kto je to toho roku vlastne prezidentom. (A celá funkcia vôbec budí dojem, že bola vymyslená len nato, aby mali iné štáty koho pozvať, keď plánujú nejakú pompéznu vojenskú prehliadku.)

Ak teda prezident nie je najmocnejším mužom Švajčiarska, možno je ním ministerský predseda?

Lenže veľmi rýchlo sa ukáže, že Švajčiarsko žiadneho ministerského predsedu nemá. Vláda ma sedem rovnoprávnych členov, ktorí rozhodujú spoločným hlasovaním.

Navyše, ako sme videli v predošlej časti, právomoci spolkovej vlády sú veľmi obmedzené. Väčšina moci zostáva na úrovni kantónov.

Spolkový kancelár vypadáva zo súťaže o najmocnejšieho muža Švajčiarska okamžite. Nie je to kancelár na spôsob Merkelovej. Hrá len technickú úlohu a nemá dokonca ani hlasovacie právo vo vláde.

Možno by si teda na titul mohol najmocnejšieho muža Švajčiarska (alebo v tomto prípade najmocnejšej ženy) mohol nárokovať prezident najľudnatejšieho kantónu, ktorým je so svojimi jedna a pol miliónom obyvateľmi Zürich.

Lenže podobne ako vo federálnej vláde, rotuje aj táto pozícia každoročne medzi siedmimi členmi kantonálnej vlády a kantonálna ústava nepriznáva prezidentovi skoro žiadne právomoci. Najďalej zachádza asi paragraf 23. Citujem: “Kantonálna vláda môže poveriť prezidenta, alebo viceprezidenta, aby sám rozhodol o záležitostiach neveľkého významu.”

Ukazuje sa teda, že Švajčiarsko vlastne žiadneho najmocnejšieho muža nemá a to nás privádza späť k téme decentralizácie. Poučenie, ktoré si tu môžme zobrať je, že decentralizácia neznamená len to, že sa nejaké právomoci presunú zo štátu na kraj, alebo možno na obec. Decentralizácia je spôsob politického myslenia, ktoré sa snaží zabrániť nahromadeniu moci. A nezáleží na tom, či ide o nahromadenie moci v rukách jednej osoby (prezidenta), v jednej inštitúcii (vláda), alebo na jednom mieste (hlavné mesto). Moc je beznádejne rozkúskovaná a žiadne veľké autority jednoducho neexistujú.

Obce

Ako teda decentralizácia funguje v rámci jedného kantónu?

Najjednoduchšie by bolo povedať, že princíp subsidiarity, teda systém, že všetky právomoci, ktoré kantonálna ústava vyslovene nepripisuje kantónu automaticky spadajú do pôsobnosti obcí, sa tu  uplatňuje rovnako ako na federálnej úrovni. Lenže vo Švajčiarsku nemôže byť nič jednoduché.

Pravdou je, že tieto vzťahy sa líšia od kantónu ku kantónu. Spomeňme si, že každý kantón má svoj vlastný politický systém a teda aj svoje vlastné zásady, podľa ktorých spravuje obce.

Na jednej strane je tu kantón Graubünden, ktorý historicky býval federáciou jednotlivých obcí a kde princíp subsidiarity platí v plnej miere.

Na druhej strane stoja francúzsky hovoriace kantóny na západe krajiny, kde sa decentralizácia neteší až takej obľube a kde si obce napríklad nemôžu určovať vlastný politický systém.

Tak či onak, obce sú relatívne samostatné jednotky a existuje silný tlak na to , aby to tak aj zostalo. Vypovedá o tom napríklad aj fakt, že všetky pokusy zjednotiť daňový systém, či už v rámci jedného kantónu, alebo celoštátne, boli v referendách odmietnuté.

Obce môžu uzatvárať vzájomné zmluvy (napr. ohľadom spoločnej dodávky vody), ale, čo je zaujímavé, nemôžu rokovať priamo so spolkovou vládou. Spolková vláda zas nemá žiaden priamy vzťah s obcami. Vždy musí jednať prostredníctvom kantónu. V tomto prípade však nejde o pokus obmedziť slobodu obcí, ale skôr o snahu obmedziť moc spolkovej vlády tak, aby nemohla presadzovať opatrenia tak, že ich nanúti obciam a obíde pritom kantón.

Čo sa týka úloh, robia obce viacmenej to, čo by od nich človek očakával: Cesty, škôlky, dodávku vody, odvoz odpadu a podobne. Napríklad nákladová položka “životné prostredie” je financovaná obcami zo 63%. Nasledujú položky “kultúra, šport a rekreácia” (56%) a “administrácia” (44%).

Pre porovnanie, kantóny sa najviac podieľajú na položkách “verejný poriadok” (kantón financuje 67%), “zdravotníctvo” (56%) a “vzdelávanie” (53%).

Štát má zas prioritu v oblastiach “zahraničné vzťahy” (100%), “obrana” (90%), “hospodárstvo” (52%), “doprava” (51%) a “financie” (51%).

Nezvyčajným detailom je, že obce majú na starosti aj udeľovanie občianstva. Švajčiarske občianstvo získavajú totiž automaticky občania jednotlivých kantónov. A kantonálne občianstvo získavajú automaticky občania jednotlivých obcí. Udelenie obecného občianstva teda automaticky vedie k udeleniu kantonálneho a štátneho občianstva. Výsledkom je, že adept na občianstvo musí na pohovore vysvetľovať svojim spoluobčanom, prečo sa neangažuje v miestnych spolkoch a prečo chodí v nedeľu oblečený v teplákoch.

Spolky

Obcami sa však švajčiarsky rebrík decentralizácie zdaľeka nekončí.

Pod obecnou politikou funguje politika miestnych spolkov a záujmových organizácií. Figurujú tu cirkevné spoločenstvá, profesné organizácie, cechy, okrášľovacie spolky, športové spolky, strelecké spolky, záhradkárske spolky, kultúrne spolky, dobročinné spolky, spevácke zbory, krúžky šikovných rúk a podobne.

Väčšina Švajčiarov je členom aspoň jedného z približne 90,000 spolkov. To nám dáva v priemere jeden spolok na 95 ľudí (vrátane cudzincov, nemluvniat a mizantropov, ktorí nie sú ani v jednom spolku).

Tu sa človek môže pozastaviť nad zdanlivým odbočením od témy: Hovorili sme o štátnej správe, o tom ako funguje politický systém v obciach a z ničoho nič sme preskočili na spolky, čo sú dobrovoľné organizácie, ktoré so štátom nemajú nič spoločné.

Rozpor však vychádza len z typicky slovenského delenia sveta na pánov a na obyčajných ľudí. Vo Švajčiarsku sú naopak hranice medzi týmito dvoma sférami veľmi nejasné.

Zoberme si ako príklad vojenskú službu. Tá je povinná a keď človek skončí základný výcvik, dostane so sebou domov flintu. Odvtedy má zo zákona povinnosť aspoň raz do roka strieľať. Keďže streľby sú povinné, dalo by sa očakávať, že ich bude organizovať štát. V skutočnosti to však robia miestne strelecké kluby. Inými slovami, štát sa pri výkone svojich úloh spolieha na spolky.

Alebo sa pozrime na tzv. “občianske obce” (Burgergemeinde). Tu je však treba trochu historického kontextu. Začiatkom XIX. storočia mali obce vo Švajčiarsku okrem plnohodnotných občanov, ktorí boli spoluvlastníkmi obecných pozemkov, lesov a horských pastvín aj iných obyvateľov, ktorí takýmito spoluvlastníkmi neboli. Keď sa za Napoleóna obce transformovali na moderný typ správy, kde sa občanom stával každý obyvateľ obce, vznikol problém: Prečo by na mal na našu spoločnú pastvinu právo vyháňať kravy nejaký prišelec len pre to, že sa sem prisťahoval? V nemecky hovoriacej časti Švajčiarska sa teda okrem “politických obcí” (bežné obce, ako ich poznáme aj Slovensku) vytvorili aj “občianske obce”, ktoré vlastnia lesy a pastviny a iný spoločný majetok. Občianstvo v tomto druhu obcí sa nedá získať prisťahovaním, len zdediť – podobne ako to funguje v dnešných národných štátoch. Technicky ide o neziskové organizácie ktorých cieľom je zveľaďovať tú-ktorú obec.

Ako príklad si zoberme Burgergemeinde Bern. Ten má 18,000 členov, značný majetok vo forme nehnuteľností a lesov, dokonca aj vlastnú banku. Združenie prevádzkuje kultúrny dom, budovu filharmónie, knižnicu, sociálne bývanie pre mladých (bývalý sirotčinec), domov dôchodcov a podobne.

Hoci by sa zdalo, že ide o organizáciu úplne oddelenú od štátu, existencia občianskych obcí je (hoci veľmi vágnym spôsobom) definovaná v kantonálnej ústave. Organizácia zároveň vykonáva funkcie, ktoré by, ak by neexistovala, musel plniť štát.

Ďalším mechanizmom, ktorý pomáha stierať hranicu medzi štátom a občanmi je tzv. “miličný systém”. Ide o princíp, podľa ktorého je štátna služba dobrovoľná a vykonáva sa vo voľnom čase, bez nároku na náhradu. (Možno ešte budeme mať možnosť povedať si o tomto systéme viac.)

Výsledkom je, že nie je príliš veľký rozdiel medzi tým, keď je človek obecný poslanec a keď je povedzme pokladníkom miestneho streleckého klubu. Obidve pozície sú dobrovoľné a neplatené, obidve organizácie vykonávajú činnosti pre federálnu vládu (výber daní, resp. strelecké cvičenia), obidve prevádzkujú nejaký systém demokratickej správy so stanovami a pravidelnými hlasovaniami.

Napokon, obidve organizácie sú pod spoločenským drobnohľadom. Neefektívna samospráva je rovnaký problém ako nefunkčný strelecký spolok. Je to záležitosť, ktorú je treba riešiť, či už hlasovaním, administratívne, alebo spoločenským tlakom.

Tu mi na myseľ prichádza príhoda, ktorú som kdesi počul: Na Zurišskom jazere existuje starý a hrdý Nordický Veslársky Klub. Má za sebou už stopäťdesiat rokov histórie, lenže v poslednom čase s ním nebolo všetko v poriadku. Škandinávci, verní svojmu stereotypu, začali menej veslovať a viac sa v priestoroch klubu opíjať. To trvalo až do chvíle, keď za nimi prišiel zástupca mesta Zürich s tým, že su mu doniesli zvesti a že ak nezačnú znovu veslovať, mesto im zruší lukratívny prenájom na brehu Zurišškého jazera. Od tej doby škandinávci znovu usilovne veslujú.

Za pravdivosť príhody sa nemôžem zaručiť, zachytáva však dobre ducha komunálneho života vo Švajčiarsku.

Deliaca čiara medzi štátom a ne-štátom je teda, ako už bolo povedané, veľmi nezreteľná.

Samozrejme, dá sa urobiť určité umelé delenie. Dá sa trebárs povedať, že armáda je skôr súčasťou štátu a miestny jódlovací zbor skôr nie.

Lenže na druhej strane, Švajčiarsko nemá profesionálnu armádu. Armáda sú ľudia, čo majú doma v skrini pušku. (Bohužiaľ, chýry o tom, že každý Švajčiar má doma kus tanku, ktorý bude v prípade ohrozenia zmontovaný na dedinskom námestí, sa ukazujú ako nepravdivé.) A zas, ak bude v jednej chvíli budúcnosť Švajčiarska závisieť nie od zbraní, ale od jódlovania, som si istý, že všetky jódlovacie zbory v krajine povstanú a prejódlujú sa až do víťazného konca.

Domové vchody

Úplne dolu, na spodnej priečke decentralizačného rebríka, je politika domových vchodov. Tu ide o veci ako parkovanie (Vaše auto stojí nakrivo!), hluk (Sused nielenže hrá na trubku, ale ešte aj tú pesničku zúfalo kaličí!) a hlavne a predovšetkým spoločná práčovňa.

Spoločná práčovňa je bytostne Švajčiarska inštitúcia a zároveň základná súčiastka Švajčiarkej demokracie. A to myslím len napoly ako vtip.

Spoločná práčovňa je priamym útokom na moderný zvyk, že ľudia žijú vedľa seba v jednom vchode bez toho aby sa poznali, alebo riešili nejaké spoločné problémy.

Každý tu samozrejme môže mať vlastnú práčku. Ale často sú kúpelne navrhnuté tak, že tam na práčku nie je miesto. (Navyše sa obávam, že pri pohovoroch o udelení občianstva by mohlo byť vlastníctvo práčky chápané ako príznak toho, že sa človek ešte dostatočne neintegroval.)

Spoločná práčovňa bolo trebárs to, čo viedlo k môjmu vôbec prvému kontaktu so susedmi. Hneď prvý týždeň si ma odchytila suseda a sťažovala sa, že som po použití práčky nevytrel vodu z gumy okolo dvierok. Potom mi držala dlhú prednášku a zásadách používanie spoločnej práčovne a sušiarne.

Náš vchod má šesť bytov a tak sú pracie dni rozdelené medzi byty, od pondelka až po sobotu. (V nedeľu sa vo Švajčiarsku nemôže nič. Všetci preto chodia po horách a majú úžasný krvný obraz.)

Niekedy však nastane problém: Keď sa človek vráti z dovolenky, chcel by si rýchlo vyprať. Musí teda ísť za susedom a spýtať sa, či by si prací deň nevymenil. Prípadne, či by nemohol prepustiť dopoludnie a sám si vyprať poobede? A mimochodom, tu som napiekol koláčiky. Nedáte si, pán sused?

Ešte viac diplomacie vyžaduje ak má človek malé dieťa a potrebuje prať častejšie. Ak susedke tečú nervy z neustáleho detského plaču a demonštratívne zamyká vo svoj deň dvere do práčovne, je to už takmer dôvod na kolektívnu akciu.

Napokon, raz za dlhý čas sa predsa len stane, že si niekto vyperie v nedeľu. Nikto zo susedov sa na to priamo nesťažuje, pretože každý si je vedomý, že aj jemu sa to môže raz stať. Zároveň je však isté, že to všetci registrujú a dávajú pozor, či niekto túto slobodu nezneužíva a či sa z niečoho, čo by malo byť len výnimkou, nestáva pravidelný zvyk.

Čo je na tom všetkom dôležité je to, že mnohé základné cnosti priamej demokracie ako je proaktívny prístup, vyjednávanie, ochota ku kompromisu, podriadenie sa spoločnému rozhodnutiu, alebo aj schopnosť privrieť jedno oko, sú trénované deň čo deň aj v takých drobnostiach ako je používanie spoločnej práčovne.

Nasledujúci diel

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Jankovská usvedčuje Fica, že vedel o Kočnerovi (stĺpček šéfredaktorky)

Pred Jankovskou navštívil Fica Bödör.

AUTORSKÁ STRANA

Teroristi sa rodia aj na štadiónoch (píše Michal Havran)

Fanúšikovské násilie má pôvod v pocite zasvätenia.

Cynická obluda

Vlakové hliadky 2020

Neviete, či fašisti ešte stále chodia hliadkovať vo vlakoch, či všetci dodržujú platné pravidlá?


Už ste čítali?