reklama

Priama demokracia vo Švajčiarsku: Proti Polarizácii

Termín priama demokracia sa pred voľbami dostal na Slovensku do kurzu. Málokto však vie ako priama demokracia naozaj funguje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Predošlý diel

Asi len vo Švajčiarsku je možné počuť nasledujúci rozhovor:

“Počula som, že to referendum proti suburbanizácii neuspelo.”

“Hej, ale parlament vraj už nejaké zákony proti suburbanizácii zavádza.”

Porovnajme si to so Spojeným Kráľovstvom, kde väčšina politikov pochopila päťdesiatdva percentné víťazstvo v Brexitovom referende ako mandát na nemilosrdné prevalcovanie zvyšných štyridsiatich ôsmich percent.

Vo Švajčiarsku však nepríde zavádzanie zákonov proti suburbanizácii po prehratom referende nikomu zvláštne. Ak referendum uspeje, znamená to, že sa musí realizovať. Ak neuspeje, neznamená to nič. Neznamená to, že sa musí realizovať opak. Všetko jednoducho zostáva pri starom, presne tak, akoby sa žiadne referendum ani nekonalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tejto situácii sa parlament môže pozrieť na výsledky referenda a uvedomiť si, že existuje istá spoločenská objednávka (37.4%) robiť niečo so suburbanizáciou. Môže sa napríklad rozhodnúť zaviesť prísnejšie zónovanie, aj keď nie až v takom rozsahu, aký by sa páčil organizátorom referenda.

Napokon, ak sa nový zákon nebude ľuďom páčiť, ešte stále ho môžu zrušiť v legislatívnom referende.

Konkordančná Demokracia

Tento duch kompromisu prestupuje všetky Švajčiarske politické inštitúcie. Politológovia na to majú aj termín. Bežnej demokracii, ako ju poznáme všade inde, hovoria “kompetitívna demokracia” (jednotlivé strany sa snažia zvíťaziť nad ostatnými stranami), demokraciu vo Švajčiarsku nazývajú “konkordantná demokracia” (strany sa snažia nájsť kompromisné riešenie).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niečo ako “duch kompromisu” je však ťažké kvantifikovať. Ak sa chceme na jav pozrieť podrobnejšie, potrebujeme niečo, čo nie je len mlátenie prázdnej slamy, niečo, čoho sa dá chytiť, proste a skrátka tvrdé dáta.

Dobrým zástupným problémom tu je rozdeľovanie kresiel vo vláde. Snažia sa jednotlivé strany, či koalície uzurpovať vládu samé pre seba, alebo naopak, ponúkajú účasť vo vláde aj opozícii?

A rovnako, ako sme už videli pri ľudových iniciatívach, aj tu ide o historický proces. Keď moderné Švajčiarsko vzniklo (1848) malo prvých 40 rokov len jednofarebné vlády. Až roku 1891 po prvý krát dostáva miesto vo vláde opozičný politik. V 1929-om pribúda vo vláde ďalšia opozičná strana. Roku 1943 – po tom, čo strana vyškrtla zo svojho programu diktatúru proletariátu – získava kreslo dokonca aj zástupca Sociálnych Demokratov. (Úlohu určite zohralo aj to, že za vojny, keď Švajčiarsku hrozil vpád zo strany nacistického Nemecka nechcela mať vláda robotníkov proti sebe.) Nakoniec, roku 1959, po dlhodobom politickom manévrovaní, vzniká takzvaná “magická formulka,” nepísané pravidlo podľa ktorého sa rozdeľujú ministerské pozície.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Postupné sfarebňovnie vlády. Kreslá vo vláde podľa politickej strany (1848-2018).
Postupné sfarebňovnie vlády. Kreslá vo vláde podľa politickej strany (1848-2018). 

O magickej formulke sa často mylne hovorí, že prideľuje po dve miesta vo vláde trom najsilenejším stranám a jedno miesto štvrtej najsilnejšej strane.

V skutočnosti je zláta formulka oveľa špecifickejšia. V čase keď vznikla, garantovala po dve miesta Liberálno-Demokratickej Strane (FDP, na grafe modrá), Kresťansko-Ľudovej Strane (CVP, oranžová) a Sociálno-Demokratickej Strane (SP, červená), ako aj jedno miesto Ľudovej Strane (SVP, zelená).

Je za tým hlboká politická logika: Na jednej strane to rieši tradične najhlbší rozpor v rámci švajčiarskej spoločnosti, takzvaný “kulturkampf” medzi katolíkmi a protestantmi, tým, že priznáva dve miesta katolíckej Kresťansko-Ľudovej Strane. Zároveň prináša riešenie novšieho rozkolu medzi pravicou a ľavicou tým, že pravica (Liberálno-Demokratickej Strana, Ľudová Strana) získava tri kreslá, ľavica (Sociálni Demokrati) dve kreslá a jazýčkom na váhach sa stáva stredová Kresťansko-Ľudová Strana s dvoma kreslami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedným z dôsledkov zavedenie magickej formulky je to, že vo Švajčiarsku, na rozdiel od iných demokratických krajín, vlastne neexistuje opozícia.

Hoci magická formulka určuje ako sa miesta vo vláde rozdeľujú medzi politické strany, úlohu zohráva aj množstvo ďalších faktorov. Ak sa pozriete na zloženie jednotlivých spolkových vlád, vždy je to zmes nemeckých a francúzskym mien,a je tam vždy aj jedno talianske meno. Zvykom je tiež mať vo vláde zástupcov troch najľudnatejších kantónov (Zürich, Bern, Ženeva), ale zároveň nemať viac ako jedného ministra z toho istého kantónu.

Zároveň prebieha iný proces: Kandidáti, ktorých nominuje strana, ale ktorí nemajú šancu získať väčšinovú podporu v parlamente môžu byť nahradení prijateľnejšími kandidátmi z tej istej strany. To má niekoľko následkov: Za prvé, vláda je zvyčajne zložená z ľudí, ktorí zastupujú umiernenejšie pozície v tej-ktorej strane. Za druhé, jednotliví politici, ak sa chcú dostať do vlády, sa musia snažiť mať dobré meno u ostatných strán.

Tento komplikovaný proces výberu členov vlády má určite vplyv aj na to, že ministri sa len zriedka menia. Ak úradujúci minister opäť kandiduje, zvyčajne je zvolený znovu. Na zmenu musia existovať vážne dôvody. V skutočnosti sa tak stalo len štyrikrát v histórii, z toho dvakrát v XIX. storočí a dvakrát pomerne nedávno, o čom ešte bude reč.

Mimochodom, podobne ako pri miestach vo vláde existuje snaha spravodlivo rozdeliť aj miesta v iných inštitúciách súvisiacich s vládou: Na spolkovom súde, v armáde, ale aj v podnikoch ako sú švajčiarske dráhy, pošta, národná banka, alebo televízia.

Princíp Kolegiality

Nevyhnutným doplnkom magickej formulky je takzvaný “princíp kolegiality”.

Švajčiarska ústava ustanovuje, že vláda funguje ako kolegiálny orgán. Ministri medzi sebou síce hlasujú o tom, aké rozhodnutie prijať, potom však už všetci stoja za týmto rozhodnutím a obhajujú ho oficiálnymi argumentmi. Inými slovami, vo chvíli keď sa človek stane ministrom, jeho hlavná lojalita už nepatrí jeho strane, ale vláde.

Pre príklad si zájdime až k samotným základom švajčiarskej konkordantnej demokracie.

Medzi rokmi 1874 a 1891 je katolícka Kresťansko-Ľudová strana v úplnej opozícii a sabotuje vládu referendami. Keď vládnuci Liberálni Demokrati prehrajú dôležité referendum o znárodnení železníc, vyústi to do vládnej krízy.

Kríza je napokon vyriešená tak, že po prvý krát v histórii dostáva miesto vo vláde opozícia. Josef Zemp z Kresťansko-Ľudovej strany sa dostáva na čelo oddelenia železníc. A hoci bol dovtedy vášnivým odporcom znárodnenia, po vstupe do vlády prijíma vládny konsenzus za svoj a s vervou sa angažuje v znárodňovaní, takže dnes naňho spomíname ako na jedného zo zakladateľov Švajčiarskych Spolkových Dráh. (Z poldruhastoročného odstupu je ťažké ubrániť sa dojmu, že znárodnenie železníc bol len zástupný problém a v skutočnosti išlo o to, že katolíci nemali zastúpenie vo vláde.)

Spolková vláda roku 1901. Josef Zemp ťahá vláčik.
Spolková vláda roku 1901. Josef Zemp ťahá vláčik. 

Dôvera

Keď človek na Slovensku povie, že žije vo Švajčiarsku, stretne sa niekedy s takouto reakciou: “Počul som, že tam susedia človeka hneď udajú.”

A áno, je to pravda, aj keď udanie zvyčajne predchádzajú pasívne-agresívne lístky v poštovej schránke.

Lenže tu treba pochopiť, že Švajčiar nevníma úrady ako nepriateľskú inštitúciu. Ak sused porušuje pravidlo, ktoré si ľudia odhlasovali, treba ho najprv upozorniť a ak neprestane, tak ho treba udať. Napokon, ak sa mu pravidlo nepáči, nikto mu nebráni zorganizovať referendum za jeho zrušenie.

Ďalším faktorom je, že udanie, na rozdiel od slovenskej historickej skúsenosti, neznamená, že dotyčného odvlečú o piatej ráno ľudia v kožených kabátoch niekam do gulagu. S veľkou pravdepodobnosťou mu len príde miestny policajt dohovoriť.

Tento umiernený prístup znamená, že neexistuje silné spoločenské tabu proti udávaniu, ani tá typická slovenská zarputilá vzájomnosť v odpore voči moci.

Napokon, rovnako radi ako na susedov sťažujú sa Švajčiari aj na úrady. Ak niečo nebeží ako po masle, je to dôvod na sťažnosť a prekvapivo, sťažnosti skutočne často vedú k odstráneniu problému. Výsledkom je fantastická, fungujúca byrokracia.

Skrátka, existuje tu určitá miera dôvery, na jednej strane ľudí voči úradom, ale na druhej strane aj úradov voči ľuďom. Jestvuje istý implicitný predpoklad, že ak človek porušil pravidlo, neurobil to nevyhnutne naschvál a netreba ho okamžite trestať.

Pekným ilustračným príkladom ku téme dôvery sú aj karanténne opatrenia počas veľkonočných sviatkov 2020. Na Slovensku platil striktný zákaz cestovania, čo viedlo k masívnym presunom pred sviatkami a dopravnému kolapsu počas sviatkov. Vo Švajčiarsku sa vláda rozhodla ísť nanásilnou cestou a vydala odporúčanie necestovať.

Polícia kantónu Uri v prvý deň hlási, že zastavuje autá na ceste popod Gotthardský priesmyk a presviedča ľudí, aby necestovali. Hovorca polície konštatuje: “Zatiaľ sa nám nepodarilo presvedčiť nikoho.”

Na druhý deň hlási polícia prvý úspech: “Jedno auto sa otočilo a vrátilo späť, takže správa sa už začína šíriť medzi ľudmi.”

A pokračujú: “Približne 98% zo zastavených má dobrý dôvod cestovať do Ticina – pretože tam žijú, alebo tam majú rodinu, alebo veľmi dôležité povinnosti. Len veľmi málo ľudí tam cestuje na dovolenku, alebo pre zábavu.”

Akokoľvek vtipne to znie, treba povedať, že cesta popod Gotthardský priesmyk, kde bývajú každoročne počas veľkonočných sviatkov mnohohodinové zápchy, bola tohto roku skoro úplne prázdna.

Vráťme sa však k lepšie vymedzenému problému miest vo vláde. Prirodzenou otázkou je: Aká je legitimita švajčiarskej vlády? Inak povedané, koľko voličov volilo strany, ktoré potom aj získali kreslo vo vláde?

Legitimita vlády (1919-2019).
Legitimita vlády (1919-2019). 

Číslo sa za posledné desaťročia hýbe niekde okolo 75%, čo je veľmi slušné.

Pri čítaní grafu treba zobrať do úvahy že dole, v oblasti pod päťdesiatimi percentami ležia nedemokratické režimy (menšina vládne väčšine) a naopak, že 100% je nedosiahnuteľná méta, pretože vždy sa nájdu ľudia s natoľko svojskými politickými názormi, že sa im miesto vo vláde jednoducho neujde.

Roku 2019 legitimita vlády klesla kvôli vysokému volebnému zisku zelených, ktorí tradične nemajú vo vláde zastúpenie. Všetky ostatné strany sa však zhodujú, že by sa patrilo dať im kreslo. V čom sa však nevedia zhodnúť je to, ktorá strana by im to kreslo mala prenechať. Ak sa však zrealizuje niektorý z návrhov, ktoré zazneli na nedávnom summite o tejto otázke, legitimita vlády by mala opäť vyskočiť na 82 až 90 percent.

Pre porovnanie je na grafe zanesená aj legitimita vlády na Slovensku. Nachádza sa blízko demokratického minima 50%. Slovensko v tom však nie je samo. Mnoho demokratických krajín sa potáca okolo tejto minimálnej hranice.

Návštevník z inej planéty by očakával že legitimita v demokratickej krajine nemôže klesnúť pod 50%. Koho podporí menej ako polovica voličov bude prehlasovaný a nedokáže zostaviť vládu. V skutočnosti však možno do tejto pasce spadnúť mnohými spôsobmi. Krajina môže mať divný volebný systém (USA), môže mať menšinovú, alebo úradnícku vládu (Belgicko) alebo, ako je to v prípade Slovenska, kvóty pre vstup do parlamentu môžu zobrať veľkej časti voličov (28.5%) čo i len nádej mať zastúpenie vo vláde.

Ďalej sa pozrime, či sa vysoká legitimita vlády premieta aj do dôvery občanov vo vládu. A zdá sa, že áno. Švajčiarsko tu s veľkým predstihom vedie.
 

Koľko ľudí dôveruje vláde. Zdroj: OECD
Koľko ľudí dôveruje vláde. Zdroj: OECD 

Človek by naivne očakával, že vysoká dôvera v štátne inštitúcie sa automaticky premietne do vysokej volebnej účasti. Nie je to však tak. Volebná účasť je vo Švajčiarsku chronicky slabá a osciluje okolo štyridsiatich piatich percent.

Volebná účasť vo Švajčiarsku (modrá). Pre porovnanie volebná účasť v parlamentných voľbách na Slovensku (červená).
Volebná účasť vo Švajčiarsku (modrá). Pre porovnanie volebná účasť v parlamentných voľbách na Slovensku (červená). 

Detailnejšie štúdie však ukazujú, že situácia je zložitejšia. Nie je to tak, že by polovica Švajčiarov nikdy nevolila. Ukazuje sa, že približne štvrtina voličov volí vždy, štvrtina nikdy a zvyšná polovica niekedy. Avšak 90% ľudí volilo za posledných päť rokov aspoň raz. To naznačuje, že ľudia volia selektívne. Ak sa trebárs referendum týka školstva, je len prirodzené, že ľudia bez školopovinných detí hlasovanie ignorujú. Istá časť voličstva sa zas dá vylákať k urnám len jednoduchými témami s veľkým emocionálnym efektom, ako je napríklad obmedzenie imigrácie.

Problémy

Až do tejto chvíle sa zdá, že Švajčiarska politika je jedna veľká starosvetská selanka, v ktorej sa politici jeden druhému ukláňajú a hovoria: “Až po Vás, pane!”

A je skutočne možné, že Švajčiari sú lepšie vychovaní ako Slováci. Kým Švajčiarsko do roku 1830 prakticky vymýtilo negramotnosť, na Slovensku bola roku 1830 negramotnosť na úrovni 70%. O plnej gramotnosti môžme hovoriť až niekedy o sto rokov neskôr. Švajčiari teda mali viac času trochu sa skultúrniť.

Teraz nás však zaujíma niečo iné: Čo sa stane ak medzi tieto dobre vychované ovečky vtrhne vlk ochotný porušovať pravidlá a namiesto spolupráce podnecovať konflikt? Čo ak sa tam zrazu vyskytne Mečiar, alebo, povedzme, taký Trump? Ako sa dokáže konkordantná demokracia, systém riešenia problémov konsenzom, brániť? Prežije? Alebo sa rozpadne a zmení na klasickú kompetitívnu demokraciu?

Pozrime sa teda na prípad Christopha Blochera, švajčiarskeho politika, ktorého amerciký ultrapravičiar Steve Bannon, niekdajší Trumpov poradca, označil za “Trumpa pred Trumpom.”

Blocher, pôvodne právnik a podnikateľ, vstupuje roku 1972 do Ľudovej Strany, čo bola dovtedy klasická agrárna strana, ktorej hlavnou agendou boli ceny mlieka. Roku 1977 je zvolený za prezidenta Zurišskej sekcie strany a začína ju meniť na modernú pravicovo-populistickú stranu – to všetko v čase, keď o niečom takom ešte vo zvyšku Európy ani nechyrovali. Strana sa začne sústreďovať na protiimigračnú a protieurópsku agendu. Výsledkom je nárast preferencií strany v kantóne. Blocher takto postupne získava vplyv v strane na úkor starého umierneného krídla, zastúpeného najmä v kantóne Bern. Ako strana postupne preberá Blocherovu agendu, jej preferencie rastú až sa z pôvodne najmenšieho koaličného partnera stáva roku 1999 vôbec najsilnejšia strana (22.5%).

Blocher sám sa roku 1975 sa stáva členom vlády kantónu Zürich, roku 1979 poslancom spolkového parlamentu.

Keď roku 2003 získava Ľudová Strana vo voľbách 26.7% je magická formulka, prvý krát od svojho vzniku roku 1959, zmenená. Ľudová Strana dostáva namiesto jedného dve kreslá. Kresťanskí Demokrati prichádzajú o jedno kreslo.Pôvodný duch magickej formulky (vyváženosť medzi ľavicou a pravicou) tým končí a nastupuje nová, mechanická, interpretácia, kde zloženie vlády jednoducho odzrkadľuje zloženie parlamentu.

Za nového ministra spravodlivosti a polície je relatívne tesnou väčšinou zvolený práve Christoph Blocher.

Christoph Blocher počas kampane proti vstupu Švajčiarska do Európskeho Hospodárskeho priestoru (1992)
Christoph Blocher počas kampane proti vstupu Švajčiarska do Európskeho Hospodárskeho priestoru (1992) 

Je to otázna voľba, pretože Blocher už má na svojom konte niekoľko vrúbkov. Roku 1994 pri hlasovaní v národnej rade stlačil nielen svoj gombík, ale aj gombík svojej neprítomnej kolegyne. Roku 1999 bol zas odsúdený za antisemitské výroky.Snaha riadiť sa princípom konkordacie však v parlamente zvíťazí.

Pri výkone funkcie sa Blocher príliš nepolepší. Roku 2006 klame pred senátom, z čoho je usvedčený videonahrávkou.

Ďalej mu je vyčítané, že ignoruje rozhodnutia parlamentu, že sa ho snaží kontrolovať vyhrážkami, že kritizuje rozhodnutia súdov a že zdržuje návrhy zákonov, ktoré sa mu nepáčia.

Hlavnou výčitkou však je porušovanie princípu kolegiality. Blocherovi vytýkajú, že hrá na dve strany. Že hoci je členom vlády, ešte stále je aj de facto vodcom svojej strany a robí v podstate opozičnú politiku.

Celá situácia vrcholí roku 2007 intrigou, ktorá Blochera nakoniec stojí ministerské kreslo.

Sociálni Demokrati tajne kontaktujú Blocherovu spolustranníčku Evelínu Widmer-Schlumpfovú, ktorá zastupuje staré, umiernené krídlo strany. Informujú sa, či by akceptovala nomináciu na Blocherovo miesto.

Je to chytrý ťah využívajúci existujúce pnutia v ľudovej strane. Widmer-Schlumpfovej názory sa výrazne líšia od Blocherových. Navyše, radikáli v strane majú navrch a len o týždeň pred voľbou sťahujú dvoch poslancov z Graubündenskej sekcie strany, ku ktorej patrí aj Widmer-Schlumpfová, z dôležitých parlamentných komisií.

Sociálni demokrati pokračujú v intrige tým, že si zabezpečujú podporu centristických Kresťanských Demokratov.

Pravicoví Liberálni Demokrati sú síce oficiálne za Blochera, ale ten sa vo francúzsky a taliansky hovoriacich kantónoch neteší prílišnej obľube. Niektorí poslanci z týchto kantónov sú ochotní uzavrieť dvojstranné dohody ohľadom jeho voľby.

Tajná dohoda so zelenými zas je, že na poslednú chvíľu stiahnu svojho kandidáta.

Výsledok hlasovania je pre členov Ľudovej Strany šok. Suverénny vodca strany nie je znovuzvolený (stáva sa tak len po štvrtý krát v histórii!) a novou tvárou Ľudovej Strany vo vláde sa stal doterajší outsider, pani Evelína Wider-Schlumpfová.

Eveline Widmer-Schlumpf otvára veľtrh v Sankt-Gallene (2012)
Eveline Widmer-Schlumpf otvára veľtrh v Sankt-Gallene (2012) 

Tu je treba urobiť malú odbočku a povedať, že uprednostňovanie umiernených členov strán pri voľbách do vlády nie je vo Švajčiarsku bezprecedentné. Už predtým sa pár krát stalo, že kvôli svojej komunistickej minulosti neboli zvolení nominanti Sociálnych Demokratov. Roku 1983 tiež nebola zvolená kandidátka, ktorá by so bola bývala stala prvou ženou vo švajčiarskej vláde,pretože časť poslancov považovala ženu vo vláde za prílišný extrém.

Aby sme sa však vrátili k Blocherovi: Roku 2007 stráca kreslo vo vláde a ako sa dalo očakávať, nedokáže to preniesť cez srdce.

Už pred voľbami Ľudová Strana vyhlásila, že ktokoľvek zo strany, kto sa odváži prijať ministerské kreslo bez oficiálnej nominácie strany, bude vylúčený. Keď Widmer-Schlumpfová pozíciu nakoniec prijme, dostáva sa tým na čiernu listinu. Ľudová strana sa jej pokúša zbaviť. Rovnako sa vodí aj jej kolegovi vo vláde, ministrovi obrany Samuelovi Schmidovi, ktorý odmietne odstúpiť v prospech Blochera.

Má to však háčik. Celošvajčiarska Ľudová Strana je iba úniou kantonálnych sekcií strany a ako taká nemôže vylučovať jednotlivých členov. Vedenie strany teda požiada Ľudovú Stranu kantónu Graubünden, aby Widmer-Schlumpfovú vylúčili. Kantonálna sekcia odpovedá, že nech na to zabudnú. Vedenie strany sa vyhráža, že ak nepočúvnu, vylúči zo strany celú kantonálnu sekciu. Kantón odpovedá, že no a čo.

Roku 2008 teda Švajčiarska Ľudová Strana hromadne vylučuje Ľudovú Stranu kantónu Graubünden. Tá sa premenúva sa na Konzervatívno-Demokratickú stranu (BDP) a do nasledujúcich volieb ide ako samostatný subjekt.

Podobný scenár prebieha v kantóne Bern. Kantonálna sekcia strany odmieta vylúčiť úradujúceho ministra obrany Samuela Schmida. Vedenie strany síce nesiahne po takých drastických opatreniach ako v prípade Graubündenu, verejne však vyhlasuje, že vylučovanie Schmida by bolo len stratou času a že už je tak či tak pre stranu “klinicky mŕtvy”.

Roku 2008 teda veľká časť Ľudovej Strany kantónu Bern, vrátane sedemnástich poslancov kantonálneho parlamentu, prechádza ku novej Konzervatívno-Demokratickej Strane.

Máme tu teda kurióznu situáciu, keď Ľudová Strana síce dostane, presne podľa novej interpretácie magickej formulky, dve vládne kreslá, ale následne si sama podreže konár, na ktorom sedí a oboch svojich ministrov vyštve zo strany.

Blocher ohlasuje, že Ľudová Strana bude odteraz robiť opozičnú politiku. V švajčiarskom kontexte to znamená, že sa bude snažiť sabotovať vládu referendami.

Keď Samuel Schmid roku 2008 odstupuje, Ľudová Strana opäť nominuje Christopha Blochera. Keďže je však jasné, že jeho šance na zvolenie su minimálne, zároveň kandiduje aj oficiálny šéf strany, Ueli Maurer. Ten je nakoniec aj zvolený. (Maurer bol pôvodne považovaný za Blocherovu bábku, potom sa však vyvinul na relatívne samostatného politika.)

Roku 2011 sa Ľudová Strana znovu pokúsi dosiahnuť naplnenie magickej formulky a získať druhé kreslo vo vláde. Navrhuje vlastných kandidátov na Widmer-Schlumpfovej miesto – tentokrát však už nie Blochera. Napriek tomu, keď poslanci dostanú na výber medzi dvoma tradíciami, tradíciou magickej formulky a tradíciou nemeniť zbytočne členov vlády rozhodujú sa uprednostniť druhý princíp a opäť zvolia Widmer-Schlupfovú.

Keď roku 2015 získava Ľudová Strana vo voľbách rekordných 29% a nová Konzervatívno-Demokratická Strana len 4%, Evelína Widmer-Schlumpfová dobrovoľne odstupuje. Ľudová strana opäť nenominuje Blochera. Rozhodne sa radšej hrať kartu celošvajčiarskej kohéznosti. Z troch kandidátov je jeden z francúzskej, druhý z talianskej časti Švajčiarska. Napokon je aj zvolený pomerne umiernený kandidát z francúzsky hovoriaceho kantónu Vaud, Guy Parmelin.

V tejto chvíli sa ostentatívna opozícia Ľudovej Strany končí a princíp konkordancie je opäť plne v činnosti.

A hoci táto príhoda, bez ohľadu na to, na ktorej strane človek stojí, zanecháva nepríjemnú pachuť v ústach, výsledkom je, že na jednej strane majú voliči Ľudovej Strany adekvátne zastúpenie vo vláde a na druhej, že Christoph Blocher, ktorý nie je akceptovateľný pre väčšinu ostatných voličov, je mimo hru.

Po ceste ale vidíme rôzne nečakané obrázky. Vidíme ľavicových demonštrantov pochodovať pred Bundeshausom a vyjadrovať podporu pravicovej političke. Vidíme politika, ktorý nielenže rozbije vlastnú stranu, ale kvôli svojej neprispôsobivosti ju aj dostane mimo vládu. Vidíme prirodzených ideologických odporcov navzájom spolupracovať proti niečomu, čo vidia ako hrozbu systému. Napokon, úplne prekvapujúco, vidíme Blochera ako nedávnych rokovaniach o zmene magickej formulky navrhuje niečo, čo by bola historicky najfarebnejšia vláda, so zastúpením až šiestich strán.

Martin Sústrik

Martin Sústrik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  1 348x

Ako funguje svet. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu