Ohmatávanie Európskej Únie

Autor: Martin Sústrik | 28.2.2021 o 14:21 | (upravené 7.3.2021 o 6:12) Karma článku: 5,34 | Prečítané:  1387x

Aká je EU vlastne veľká? Ako sme na tom hospodársky? Sú Európania bohatší, alebo chudobnejší ako Američania? A aká je naša mocenská pozícia vo svete? Sme vojensky silnejší, či slabší ako Rusko? A čo v porovnaní s Čínou?

Tento článok je súčasťou plánovanej série článkov o Európskej Únii (prvý diel tu).

Rozloha

Začnime rozlohou. Nie, že by mala príliš veľký význam. Dá sa použiť na odhad veľkosti nerastného bohatstva a nie však na oveľa viac. Je to však prvá vec, čo každému príde na rozum, keď porovnáva krajiny a zostavuje ich rebríček.

Ak chápeme EÚ ako jednu krajinu, vidíme, že rozlohou je siedma najväčšia na svete. (Graf v miliónoch štvorcových kilometrov.)
 

Technická poznámka: Vzhľadom na to, že väčšina údajov pochádza z obdobia pred Brexitom, pokúsil som sa na grafoch vyznačiť aj podiel Spojeného Kráľovstva. Tam, kde sa to dalo, je tento podiel zobrazený ako zelená časť červeného európskeho stĺpca.

Ako vidíme, rozlohou sú nápadne veľké Rusko a Kanada. Človek si však hneď predstaví nehostinnú tundru, machy, lišajníky a zamrznuté mamuty. Takže ešte jedno porovnanie, tentokrát obmedzené len na ornú pôdu (v miliónoch hektárov):
 

Tu je zápas oveľa vyrovnanejší a zo siedmeho miesta sa EÚ presúva na piate miesto.

Obyvateľstvo

Teraz sa však zamerajme na dôležitejšie faktory. Faktor číslo jedna, počet obyvateľov (v miliónoch):
 

Oproti gigantom ako je India, alebo Čína je EÚ relatívne malá, stále však je väčšia ako Spojené Štáty.

Čo je ale na grafe zaujímavé je ako rýchlo jednotlivé štáty rastú. Čína spomaľuje a predpokladá sa, že v najbližších desiatich rokoch sa počet obyvateľov začne znižovať. Európa má rovnaký problém, ale napriek tomu stále rastie, a to priberaním nových krajín. (Všimnime si tiež pokles v poslednom roku kvôli Brexitu.)

Afrika samozrejme nie je krajina, ale je to oblasť s najrýchlejším rastom obyvateľstva na svete, takže porovnanie je zaujímavé.

Afrika je počtom obyvateľstva porovnateľná s Indiou, ale rastie rýchlejšie. Tu treba dodať - čo nie je každému zrejmé - že hoci počet obyvateľstva v Afrike ešte stále rastie, pôrodnosť, tak ako všade na svete, prudko klesá. Zo šesť a pol dieťaťa na ženu roku 1950 sa dodnes znížila na len niečo vyše štyri. A ďalej klesá. Napriek tomu sa predpokladá, že počet obyvateľov v Afrike sa začne znižovať až niekedy v nasledujúcom storočí. Dovtedy bude Afrika zrejme slúžiť ako zdroj obyvateľstva pre vyľudňujúci sa zvyšok sveta.

Počet detí na jednu ženu:

Čo je na celej situácii zaujímavé je, že Afrika sa nachádza rovno pred európskym prahom. Cez Gibraltarský prieliv je to do Tangieru púhych trinásť kilometrov. Ako teda budú vyzerať vzťahy medzi Európou a Afrikou o 50 rokov? Tu môžme len špekulovať. Možno zostane Afrika rozdelená na samostatné štáty kontrolované miestnymi diktátormi, či už s, alebo bez podpory ďalekej Číny. Možno sa Africká Únia konečne preberie z letargie a začne s integráciou. Možno Afrika využije svoje demografické trendy na krkolomný rast, podobný dnešným ázijským tigrom. Alebo možno sa Európska Únia začne rozširovať smerom do Afriky.

Zdá pritiahnuté za vlasy? Päťdesiat rokov je dlhá doba a veľa vecí sa za takú dobu zmení. Ešte si pripomeňme, že roku 1987 si Maroko podalo členskú prihlášku do EÚ. Bolo vtedy síce odmietnuté s tým, že nie je európska krajina, ale integrácia do dnešného dňa pokračuje pod heslom: "Buďme ako EÚ vo všetkom okrem mena."

Nakoniec sa ešte pozrime na tie iste dáta v inej forme. Na tejto mape zodpovedá veľkosť krajín počtu ich obyvateľstva.
 

article_photo

Bohatstvo

Pozrime sa teraz rýchlo na hospodárstvo.

Hrubý domáci produkt (HDP) udáva koľko krajina vyprodukuje tovarov a služieb. Treba samozrejme brať do ohľadu to, že HDP je závislé od veľkosti krajiny. India má vyššie HDP ako Lichtenštajnsko jednoducho preto, že má oveľa viac obyvateľov. Napriek tomu, alebo možno práve preto, môžme HDP použiť ako celkovú mieru hospodárskej sily krajiny. Hodnoty v grafe sú v miliardách dolároch.

Pôvodne som do grafu neplánoval zahrnúť Rusko, ale vzhľadom na to, že pred pár dňami sa v správach hovorilo o tom, ako Rusko urazilo EÚ (Borrellova návšteva v Moskve), tento graf dáva túto informáciu do kontextu: Rusko nemôže EÚ uraziť z rovnakého dôvodu prečo Rovníková Guinea nemôže uraziť Spojené Štáty. Trpaslíkovi je ťažké uraziť obra.

Rozdiel je ešte výraznejší na nasledujúcej mape, kde veľkosť krajiny zodpovedá jej HDP.
 

Celkové HDP v predošlom grafe však nehovorí nič o tom, akú životnú úroveň majú jednotliví obyvatelia krajiny. Čína má vysoké HDP, pretože má veľa obyvateľov, každý jednotlivý občan je však pomerne chudobný.

HDP na jedného obyvateľa teda vyzerá takto (v dolároch):
 

Príjmová nerovnosť

Tu treba opäť povedať, že aj HDP na hlavu má ako mierka bohatstva svoje nedostatky. Krajiny sa Luxembursko, alebo Írsko majú vysoké HDP na hlavu pretože sú to svojim spôsobom daňové raje a účtuje sa v nich veľa tovarov a služieb, ktoré sú v skutočnosti produkované inde. Údaj tiež nehovorí nič o tom, či sú na tom všetci obyvatelia krajiny rovnako, alebo či na všetkom bohatstve sedí jeden diktátor a všetci ostatní chodia s holým zadkom.

Na meranie príjmovej príjmovej nerovnosti sa používa tzv. Gini koeficient. Gini 0% znamená, že sú si všetci sú platení úplne rovnako, Gini 100% znamená, že všetky peniaze idú jednému človeku.
 

Slovinsko a Južná Afrika sú v grafe uvedené preto, že majú najnižšiu, respektíve najvyššiu príjmovú nerovnosť na svete. Slovensko som pridal pre zaujímavosť, pretože je to jedna z krajín s najnižšou príjmovou nerovnosťou na svete. (A čo sa týka majetkovej nerovnosti, teda nie koľko ľudia zarobia, ale koľko peňazí majú zašitých v matraci, tu má Slovensko dokonca svetový primát!)

Keď sa pozrieme na dáta podľa krajín, uvidíme, že skoro všetky štáty s najnižšou príjmovou nerovnosťou patria do EÚ. Ďalej, že USA Čína a Rusko sú niekde v strednom pásme. Napokon, že v Afrike a Latinskej Amerike sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými najväčšie.

Vojenská sila

Keďže sa často hovorí o tom, ako si Európa neplní svoje finančné záväzky v rámci NATO, a celkovo prevláda dojem, že európske krajiny obranu ignorujú a nedokázali by sa bez Ameriky ani ubrániť, pozrime sa, ako vyzerajú výdavky na obranu v porovnaní so zvyškom sveta (v miliardách dolárov).
 

Tu treba povedať, že graf zakrýva niektoré rozdiely. Čína má početne obrovskú armádu a veľká časť obranného rozpočtu sa spotrebuje na jej kŕmenie. Amerika a Európa sa orientujú skôr na technologický pokrok. Ďalej, skutočná vojenská sila nie je daná tohotoročnou investíciou do armády, ale je výsledkom investícií za posledných niekoľko desaťročí. To dáva Amerike a Európe ešte väčší náskok.

Ďalšia zaujímavá štatistika je, koľko vojakov je skutočne nasadených v konfliktoch, či už ako bojujúca strana, alebo ako súčasť mierových misií. V tomto ohľade USA ďaleko vedie. Za ňou dlho, dlho nič až kým nepríde na rad EÚ. Všetky ostatné krajiny sú na grafe ledva viditeľné.

Podobnú situáciu vidíme čo sa týka medzinárodných obranných spojenectiev. USA vedie s veľkým množstvom spojencov po celom svete. EÚ je v závese. Čína nemá žiadnych priateľov, až na Severnú Kóreu (čo je priateľ, ktorého nikto iný nechce) a možno Pakistanu. Rusko zas má svoje vojenské spojenectvo s Kazachstanom, Kyrgyzskom, Tadžikistanom, Bieloruskom a Arménskom. Ako sa však nedávno ukázalo, nie je schopné ubrániť Arménsko proti takej vojenskej veľmoci ako je Azerbajdžan.

Na záver ešte graf s počtom lietadlových lodí:
 

Na svete je v súčastnosti v prevádzke dvadsať dva lietadlových lodí, z toho jedenásť patrí USA a štyri EÚ. (Spolu s Britániou to zvyklo byť šesť.)

Tu treba poznamenať, že Thajská lietadlová loď sa pomaly rozpadá. Už na nej nemôžu pristávať lietadlá a používa sa iba na helikoptéry. Ruská je zas minimálne do roku 2022 mimo prevádzku (zrážka so žeriavom). Jedna z dvoch čínskych je moderná loď, postavená na domácej pôde a v službe od roku 2019. Príbeh tej druhej je zaujímavý.

Ide o loď, ktorú začal v osemdesiatych rokoch stavať ešte Sovietsky Zväz. Keď sa však roku 1991 krajina rozpadla, loď bola len napoly hotová. Ukrajina, ktorá ju zdedila, sa v nasledujúcich rokoch neúspešne snažila nájsť pre nehotový trup kupca.

Veci pohli ďalej až roku 1997. Loď kúpila schránková firma z Macaa pod zámienkou, že z nej chce urobiť plávajúce kasíno. Fakt, že firmu vlastnili bývalí dôstojníci čínskej armády síce vzbudzoval pochybnosti, s hojným nasadením úplatkov a alkoholu sa však podozrenia Kyjeva podarilo utlmiť.

V lete roku 2000 sa začína dva roky trvajúca, dobrodružná cesta vraku do Číny. Po ceste je sprevádzaná obavou krajín, že sa pri silnejšom vetre potopí v ich vodách. Najväčší problém nastal v Turecku, ktoré sa obávalo, že sa loď vzprieči a úplne zablokuje Bosporský prieplav. Cesta tak uviazla na šestnásť mesiacov. Ďalšie úplatky však zaúčinkovali a loď sa nakoniec pohla ďalej. Keďže Egypt neumožňuje priechod tzv. mŕtvych lodí Suezským prieplavom, cesta pokračovala okolo Afriky, popod Mys Dobrej Nádeje a ďalej do Číny. Loď ťahaná remorkérmi urobila cestu okolo polovice sveta rýchlosťou 11 km/h a roku 2002 dorazila nepoškodená do cieľa svojej cesty.

V nasledujúcich rokoch sa Číne podarilo trup zreparovať a dostavať, čo bolo niečo, čo mnohí považovali za nemožné. Dnes je z neho plne funkčná lietadlová loď.

Hospodárska sila

O bohatstve sme už hovorili. Na tomto mieste mieste sa však pozrieme na to ako EÚ využíva svoje bohatstvo na presadzovanie medzinárodno-politických cieľov.

Obľúbeným prostriedkom hospodárskeho nátlaku sú v dnešnej dobe sankcie a sankcie, ktoré sú najviac pretriasané v tlači sú sankcie voči Rusku, takže sa na situáciu pozrime bližšie.

Nasledujúci graf ukazuje celkové exporty Európskej Únie a Ruska (v miliardách dolárov). Červená časť grafu sú vzájomné exporty, ktoré by zmizli, ak by jedna zo strán zaviedla drastické sankcie, také, ktoré by úplne prerušili vzájomný zahraničný obchod.
 

V skratke, Rusko by prišlo takmer o polovicu svojich exportov (42%). Európa o necelých päť percent (4.6%). Inými slovami, ak by sa Rusko pokúsilo zaviesť sankcie voči Európskej Únii, ocitlo by sa v pozícii človeka, ktorý sa sám trieska kladivom po hlave a kričí, že neprestane kým nebudú splnené jeho požiadavky.

Pre porovnanie, čo by sa stalo, ako by takéto totálne sankcie voči Rusku zaviedlo USA?
 

Ako vidno, ich vzájomný obchod je relatívne skromný a tak by sankcie mali len veľmi malý vplyv, či už na jednu, alebo na druhú stranu.

Tu je vidieť v akej situácii sa nachádza Putin.

Spojené Štáty preňho predstavujú, rétoricky vzaté, ideálneho nepriateľa. Veľká armáda, jadrové zbrane a záľuba viesť vojny znamená, že je ľahké predstavovať ich ako skutočnú hrozbu. Ich reálna šanca uškodiť ruskej ekonomike je pritom malá.

Európska Únia, to je celkom iná káva. Mať ju za nepriateľa musí byť niečo ako topiť sa v melase. Na rokovania nepríde žiaden poriadny chlap so záľubami ako sú atómové ponorky, drtenie disentu a jazda do pol pása holý, v päťdesiatstupňovom mraze na ľadovom medveďovi. Namiesto toho mu tam posielajú kadejakých smiešnych úradníčkov, ktorých záujmy sa očividne točia okolo merania krivosti uhoriek. Títo úradníčkovia pritom majú, ak by chceli, možnosť zraziť miestne hospodárstvo na kolená. Zároveň je však (kvôli uhorkám) ťažké prezentovať ich miestnemu obyvateľstvu ako vážne myslenú hrozbu.

Zabudnime teraz na chvíľu na sankcie a pozrime sa na problém z inej strany: Aká je dôvera v hospodárstvo jednotlivých krajín? Ak by ste si mohli vybrať, akú menu by ste si napchali do matraca? Doláre? Ruble? Švajčiarske Franky? Bitcoiny? Venezuelské Bolívary? Ktorá z nich bude mať nejakú hodnotu ešte o desať rokov?

Keďže štátnym ekvivalentom matraca sú valutové rezervy, pozrime sa z akých mien sú tieto rezervy, na svetovej úrovni, zložené. (V miliardách USD.)
 

A ako vidno, napriek občasným správam, ako by Čína, alebo Rusko radi prešli na inú rezervnú menu, je dolár stále rezervná mena s veľkým R a euro je ako Robin ku dolárovému Batmanovi. Ostatné meny sa v štátnych valutových rezervách vyskytujú skôr v homeopatických dávkach.

Ďalším aspektom hospodárskej sily sú normy. Tu Európa ďaleko, ďaleko vedie. Potom nasleduje USA. Ostatné krajiny sú vlastne mimo hru.

Normy a štandardy na prvý pohľad nesúvisia so silou krajiny. Keď si však uvedomíme, že sila je schopnosť spôsobiť, aby sa ľudia inde na svete správali, tak ako to chceme, tak fakt že americkí farmári v Nebraske pestujú sóju podľa európskych noriem je jednoznačným prejavom hospodárskej sily. Zaujímavé v tejto oblasti bude aj sledovať ako budú pokračovať európske pokusy o reguláciu internetových gigantov.

Mäkká sila

Mäkkou silou sa nazýva príťažlivá sila krajiny. Ak tvrdá vojenská a hospodárska sila je mužská a násilná, mäkká sila je ženská a zvodná. Jej výsledkom je to, že partneri považujú krajinu za natoľko úžasnú, že s ňou chcú dobrovoľne spolupracovať.

Jedným aspektom mäkkej sily je rozvojová pomoc iným krajinám. (V miliardách dolárov.)
 

Tu začína byť vidieť jeden z rozdielov medzi USA a EÚ. Kým USA sa sústreďuje na tvrdú, najmä vojenskú silu, EÚ jednoznačne vedie v mäkkej sile. Médiá tiež zvyknú strašiť zvyšujúcim sa čínskym vplyvom (tzv. Road and Belt Initiative) z grafu však vidno, že čínska mäkká sile je stále ďaleko za európskou mäkkou silou.

Európska Únia si ďalej získava prestíž v zahraničí angažovaním sa v riešení globálnych problémov. Tento aspekt sa dostal do popredia najmä po nástupe Trumpa. Keď Trump vypovedal zmluvu s Iránom, EÚ sa ďalej snažila zachovať Irán bez jadrových zbraní. Keď vystúpil z Parížskej zmluvy, EÚ sa, chtiac-nechtiac, dostala na čelo boja proti klimatickej zmene.

Európska Únia je tiež hlavou silou za Medzinárodným Trestným Súdom (ICC) a vďačíme jej za teda to, že vojnoví zločinci občas skončia vo väzení. USA, Čína, India a Rusko sa k zmluve odmietli pripojiť. Trump dokonca, keď sa ICC rozhodol vyšetrovať vojnové zločiny v Afganistane, zaviedol sankcie proti jeho pracovníkom. Takže tu na strane práva proti týmto veľmociam stojí EÚ a spolu s ňou zvyšok sveta.
 

Napokon sa pozrime ako sa Európskej Únii darí v oblasti športu. Na nasledujúcom grafe sú počty olympijských medailí získaných v priebehu rokov.
 

Tento graf tiež dobre vystihuje vzťah Európskej Únie ku vlastnej prestíži. Fanúšik, ktorý by na olympiáde fandil Európskej Únii by mal oveľa viac dôvodov radovať sa ako keď fandí len svojej vlastnej krajine. Napriek tomu však pri hokejových majstrovstvách nevidíme opitých fanúšikov potácajúcich sa s modrými európskymi vlajkami.

Na jednej strane je takýto zdržanlivý prístup pochopiteľný. Európska Únia je konfrontovaná s dvadsiatimi ôsmimi, či teraz vlastne už len dvadsiatimi siedmymi, samostatnými nacionalizmami a tak nie je prekvapivé, že sa radšej drží v pozadí. Výhodou tohto prístupu je tiež, že malý záujem verejnosti o európske záležitosti znemožňuje reality-show politiku akú vidíme v rozličných národných vládach a parlamentoch. (Toto sa však v postupne mení. Témy ako eurokríza, utečenecká kríza a teraz Covid kríza dostávajú EÚ stále viac pred svetlá reflektorov.) Na druhej strane však nízke povedomie o EÚ vedie k ľahostajnosti, ktorá sa prejavuje trebárs v Európskych voľbách, ktoré sa takto degradujú viac-menej na protestné voľby proti národným vládam.

Európska Únia ako mierotvorca

Dosiahnuť mier je ťažké. USA naliali do vojen v Iraku a Afganistane vyše bilióna dolárov a výsledky, ktorými by sa mohli pochváliť, sa príliš nedostavujú. Pre Európsku Úniu je však práve toto oblasť, v ktorej exceluje.

Často sa hovorí, že EÚ je mierový projekt a ľudia si spomenú na dve svetové vojny a to, ako vytvorenie EÚ zabránilo ďalším vojnám medzi Nemeckom a Francúzskom.

Málokedy sa však spomenie, že za posledné štyri storočia boli len medzi týmito dvoma krajinami nie dve, ale dvadsať šesť vojen. Ďalej sa nespomína, že EÚ pomohla stabilizovať Grécko po páde vojenskej junty, Španielsko a Portugalsko po páde fašistických režimov, sovietske satelity po rozpade východného bloku a práve v tejto chvíli pracuje na pacifikácii západného Balkánu (Chorvátsko pristúpilo roku 2014!) po zničujúcej vojne v 90. rokoch. Zabúdať netreba ani na problém Severného Írska, ktorý zrušením hraníc do veľkej miery stratil zuby, alebo baskický problém, kde ETA roku 2011 zložila zbrane a roku 2018 sa dobrovoľne rozpustila.

A ako ukazuje príklad Severného Írska, kde sa okamžite po Brexite vynorili vyhrážky násilím, tieto problémy nie sú nevyhnutne len súčasťou dávnej histórie, ale niekedy ešte stále živou realitou, ktorú drží na uzde len skutočnosť európskej integrácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Salátová: Po kritike Cibulkovej sa proti mne spojili celebrity, otriaslo to so mnou

Ako vidí spätne reláciu s Dominikou Cibulkovou? A ako sa jej žije ako slobodnej matke počas pandémie?


Už ste čítali?